HudobnoTanecneProjekty.sk

Potancuj Ma Dvakrát – libreto k predstaveniu

Adaptované na základe poviedky od Adriány Grófovej
Ilustračné foto: Miloš Tancibudek

dusevtak1 

 

V miestnosti bolo prítmie a ticho. Jemné biele svetlo svietilo na Išu, sediacu pri stolíku s rádiom. Bola oblečená vo svojich obľúbených bielych šatách. Všade bolo cítiť príjemnú vôňu jej parfému. Dostala ho len nedávno od priateľa, krátko pred ich rozchodom…

Iša letargicky, bez premýšľania ladila rádiostanice. Odrazu ju zamrazilo. Na stanici, ktorú práve našla, hovoria o Cohenovi a jeho piesni Dance me until the end of love. Hovoria o Alme Rose a iných obetiach holokaustu, ktorým Leonard Cohen venoval svoju pieseň. Z rádia zaznieva jedna z jej premnohých verzií. Iša sa započúvala, privrela oči… Zacítila ten známy nepríjemný pocit. Srdce jej zovrelo a od nervozity ju rozbolel žalúdok. Spomienky, ktoré sa celý život snažila vymazať z pamäti, sa jej v hlave odvíjali závratnou rýchlosťou. Chvíľu takto sedela. Čakala, kým celá bolesť pominie. Ako vtedy… Náhle cítila nutkanie postaviť sa. Hnal ju nový silný pocit, ktorý ešte nepoznala. Nebol to strach, hoci samotná skutočnosť, že teraz prežíva niečo nové, iný, neznámy pocit, ktorý tu ešte nebol, obava z čohosi neznámeho, ju teraz vťahuje do nepokoja… V byte jej začalo byť tesno. Zazdalo sa jej, že jej byt je príliš tmavý, tesný, bez prístupu vzduchu. Cítila dokonca mreže na oknách, aj keď vedela že tam žiadne nie sú. Už tu nemohla vydržať. Musela z bytu von, za svetlom, na vzduch a možno ešte za niečím iným… Iša si v náhlosti obula svoje nádherne červené lodičky, čo dostala spolu s parfémom pred posledným rozchodom a vykročila von do noci. V ušiach jej znela Cohenova melódia z rádia. Zachcelo sa jej tancovať tango. Jej rýchly krok sa čoraz viac podobal tangovej chôdzi.

II.

„Potancuj ma, zaveď ma tam, kam patrím, zaveď ma ku tebe, bez teba nemám domov. Bez teba som bez domova, neúplná, stratená. Chcem v tebe prebývať. Viem, že ty mi ukážeš ten správny smer.“

kaviaren5

 

Ani nevedela ako, Iša sa ocitla pred známou kaviarňou. Pred sklenými vchodovými dverami zostala stáť. Zaváhala. Nebola si istá, čo sa stane keď vstúpi. Pesnička od Cohena, ktorá sa jej vnucovala do predstáv, náhle prestala znieť. Iša už žiadnu melódiu nepočula. Chvíľku ešte zotrvala v tichu. Potom ale sklonila hlavu a siahla na kľučku. Potlačila, dvere sa otvorili.

Všetko bolo ako vtedy, keď tu bola naposledy ešte ako dieťa. Vlastne už dospievajúca slečna. Keď rodičia odišli na tancovačku, sledovala ich tajne až sem…V miestnosti hralo tango a jej rodičia tancovali medzi ostatnými pármi. Všetci tanečníci boli pohrúžení do seba, tri ženy a dvaja muži pri bare sa očividne zabávali, ženy s nimi flirtovali. Iša si všimla aj mileneckú dvojicu. Mladá žena sedela na kolenách mužovi a on ju objímal. Vášnivo sa bozkávali. Iša sa odrazu zahľadela na atraktívneho muža v prúžkovanom tmavom obleku s elegantnou ružovou kravatou. Stál s akousi blondínou pri bare. Hoci boli obaja obrátení k Iši bokom, muž naraz otočil hlavu a hľadel so záujmom na Išu. Iša zdúpnela. Jeho pohľad ju znervóznil. Akoby ju chcel celu obrátiť naruby. Mužova zrelá tvár ju zaujala. Vyzeral presne tak, ako si Iša predstavovala princa s rozprávky o Šípkovej Ruženke. Iša zrazu vnímala príjemnú hudbu aj plačlivými husľami v popredí… Hoci sa už cítila takmer dospelá, ešte stále držala v ruke bábiku. Zahanbila sa. Odvrátila od muža zrak. Pozerala fascinovane na svojich rodičov, potom na ostatných tanečníkov. Nikdy otca s mamou takto ešte nevidela. Doma sa stále hádali, otec mamu niekedy zbil. Tu spolu tancovali. Nerozprávali sa však. Chvíľu sa ešte na nich pozerala. Páčilo sa jej to. Vyzerali ako zaľúbení… Iša si náhle zaželala, aby otec s mamou naveky spolu tancovali. Začala napodobňovať mamine pohyby nôh. Cítila rytmus po svojom a veselo sa začala detsky pohupovať s hudbou. Nakoniec jej telo samo od seba začalo tancovať, to sa jej páčilo. Hoci Iša tento pocit ešte nepoznala, napĺňal ju šťastím. Cítila nekonečnú radosť a začala sa nahlas smiať. Vtom ju zbadal otec. Hlasno vykríkol jej meno. Dodnes si pamätá jeho prekvapený podráždený pohľad. Išin smiech ešte doznieval v miestnosti. Hudba prestala hrať, ľudia prestali tancovať. Tri ženy a dvaja muži pri bare na ňu hľadeli. Cítila ich pohľady plné prekvapenia, nevôle, nepochopenia. Iba milenecký pár si nič nevšímal. Stále sa bozkávali. Iša sa začala báť. Bála sa toho, čo sa teraz stane. Vedela, že bude zase potrestaná. Možno ju otec zase zbije. Potom bude ďalšia hádka. Mama tiež pozerala s hrôzou v očiach. Mala slzy na krajíčku. „Iša“, ‒ zašepkala mama ticho. Vtom otec náhle podišiel k Iši a lamentujúc o tom, že mala ostať doma, ju udrel dlaňou silno po tvári. Mama podišla, aby ju ochránila. Otec udrel aj ju. „Mami!“ – vykríkla Iša, pociťujúc maminu bolesť väčšmi ako svoju. Iša sa vrhla na otca a udierala ho päsťami. Muž v tmavom obleku, ktorý stál so ženou pri bare, náhle pristúpil. Zamiešal sa do hádky a postavil sa otcovi do cesty. Svojim silným telom bránil Išu s mamou. Zavládol chaos. Na Išu zrazu doľahla hrozná úzkosť, nechápavo sledovala celu trmu vrmu, cítila hroznú vinu za to, čo sa stalo. Stála tam uprostred všetkého, bezmocná, skľúčená a nemilovaná. Potom stratila vedomie.

Nič viacej si už nepamätala, len to, že bola s rodičmi na stanici. Všade vládol zmätok. Malé deti kričali, vojaci pažbami udierali ľudí ktorí v beznádeji alebo strachu odmietli nastúpiť do vagónov. Ostatní ľudia si pri nastupovaní pomáhali.

Keď prišiel rad na nich, jeden zo strážcov, hoci vyzeral odmerane a Iša sa ho bála, pomáhal jej rodičom s batožinou. Iša si spomenula, ako ju strážca zdvihol do náručia a podal mame, ktorá už stála vo dverách vagóna. V tom zmätku vypadla Iše bábika. Ale nemohla sa po ňu vrátiť. Dvere sa zavreli a nastala skoro úplná tma. Len cez malé okienko s mrežou do vnútra vagóna vnikalo trochu svetla. Vlak sa pohol. Panovalo ticho. Iša počula narážanie železných kolies rozbiehajúceho sa vlaku na koľajnice.

III.

Miluj sa so mnou, chcem umrieť v tebe, pomaly a nežne.“

Ľudia vo vlaku mlčky stáli. Iša si všimla, že vo vagóne sú aj tie tri ženy a dvaja muži z kaviarne. Všimla si, že aj milenecký pár. Bol tam aj muž, ktorý ju chránil pred rozzúreným otcom. Ten Princ, ktorý sa na Išu zahľadel v kaviarni. Iša si uvedomila, ako sa všetci počas jazdy bezmocne potácali v prítmí. Len zriedkavo sa objavil záblesk svetla, ktorý striedavo osvetlil vnútro vagóna alebo niektorého z cestujúcich. Netrvalo dlho a prví odvážlivci sa začali medzi sebou rozprávať. O sebe, o svojich životoch, o svojich osudoch. Navonok všetci pôsobili pokojne, usporiadane a upravene. V Išiných očiach však boli všetci zúfalcami bez rozdielu, nezmyselne vytrhnutí zo života. Všetci boli teraz na tom rovnako. Uväznení ako dobytok v tom istom vagóne na ceste do neznáma. Bez rozdielov spoločenského postavenia, bez ohľadu na ich predošlý život, na ich úspechy či nezdary. Bez ohľadu na ich bohatstvo či život prežitý v chudobe. Bez ohľadu na to, či získali svoj majetok noblesným právom alebo hnaní prízemnou túžbou mať veľa a urobiť pre to málo. Hoci bola vtedy vlastne ešte dieťa, Iša si znovu pripomenula, ako vtedy pochopila, že tak ako ju otec uväznil doma, každý človek sa ľahko, aj keď bez vlastnej viny, môže dostať do absurdnej tragickej situácie, z ktorej niet uniku.

Iša vedela, že jej rodičia stoja vo vagóne hneď pri nej. Cítila mamin dotyk. Napriek tomu náhle pocítila samotu, úzkosť a bezmocnosť. Iša vnímala absurdnosť celej situácie. Vnímala aj hlasný rozhovor troch žien s oboma mužmi, aj vzrušené dýchanie zamilovanej dvojice, ktorá sa vo vagóne plnom ľudí, v tichej tme pravidelne prerušovanej len zvukmi udierajúcich kolies, oddávala bozkávaniu a intímnym hrám. Iša pozorne načúvala hlasným vzrušeným zvukom, ktoré dvojica vydávala, nastraženými ušami sa snažila zachytiť ich každý pohyb, každý záchvev, každý vzrušený vzdych. Odrazu si predstavila, že je Šípková Ruženka a zatúžila po bezmedzne oddanej láske, zatúžila po úžasnom mužovi, ktorý jej bude patriť, ktorý ju bude milovať, ktorý s ňou bude tancovať, bez ohľadu na to, čo sa okolo deje. Zatúžila po vlastnom mužnom Princovi, ktorý ju vyslobodí a unesie z väzenia. Z väzenia, v ktorom bola spútaná na zámku jej vlastných rodičov. Z väzenia, do ktorého sa dostala bez vlastnej viny a do ktorého ju zavrel otec pretože ju nemiloval a preto, že slabá mama mu v tom nedokázala zabrániť. Iša sa nad sebou rozplakala. Zrazu spozornela. Zachytila, o čom sa tri mladé ženy a dvaja muži z kaviarne rozprávali. Znelo to najprv ako tichá modlitba. Ženy medzi sebou ticho hovorili o bohatstve mužov, s ktorými boli kdesi tancovať. Jedna pred druhou sa vychvaľovali ako sa im najprv podarilo mužov zviesť, pretože muži po nich túžili. Bolo počuť ich radodajný smiech. Muži však začali na ženy kričať. Vtom si Išini rodičia začali dcéru poťahovať zo strany na stranu. Iša sa najprv mlčky bránila. Nebola schopná nič povedať, ani ich zastaviť. Z diaľky bolo stále počuť vzrušené dýchanie páru, pokriky dvoch mužov a radodajný smiech troch žien. Muž v tmavom obleku Išu znovu prevŕtaval svojím pohľadom. Iša sa necítila dobre. Zrazu začula svoj vlastný hlas. V tme zaznel jej vlastný výkrik. Po Išinom výkriku znovu nastalo úplne ticho…

Iša sa hystericky rozplakala, slzy sa jej valili potokom, odplavujúcim všetky jej pocity, nahromadené za celý život. Odrazu bolo počuť silný úder. Znelo to skôr ako výstrel. Nastal chaos. Všade bola úplná tma. Vo vagóne aj vonku. Vlak zo škripotom náhle zastal. Kolesá prestali udierať o koľajnice. Zostalo len hrozivé ticho a úplná tma. Po chvíli sa otvorili dvere, Iša zacítila závan chladného čerstvého vzduchu. Vošiel strážca, ktorý im predtým pomáhal nastúpiť do vagóna.  Z diaľky vnímala strážcov hlas. … Iša mala strach, stále plakala, hlava sa jej točila. Strážca ju vziať na ruky, ale vtom ju mama potiahla za ruku –  Iša sa bezmyšlienkovite rozbehla a vyskočila do tmy otvorom vo vagóne. Strážca zabudol zavrieť za sebou dvere vagóna po tom, ako vošiel . . .Obom sa podarilo zázrakom z transportu utiecť.

IV.

Túžim po búrke, chcem sa správať zbesilo, trhať zo seba šaty, cítit ťa vo svojom lone, otvoriť všetky brány, cítiť len oheň. Chcem v sebe celý svet.“

Iša stála na peróne, v ruke držala lístok na vlak. Na sebe mala oblečené červené šaty a červené topánky. Bola šťastná a odhodlaná začať svoj nový život na slobode. Po tom, ako sa jej v tme podarilo ujsť z transportu do koncentračného tábora, zachránili ju dobrí ľudia. Postupne vyrástla a stala sa s nej žena plná chuti do života, naplneného láskou. Len keby nebolo tých hrôzostrašných snov… Iša teraz čaká na vlak, ktorý ju odvezie správnym smerom. Vlak už prichádza k jej nástupišťu. Sprievodca stojí pri vlaku, chytá jej kufor, usmieva sa na ňu, ona mu ho podáva, ale spočiatku si ho nevšíma. Potom ho však spoznala. Je to ten istý strážca, ktorý jej umožnil utiecť z transportu na slobodu. Ako ho mohla nespoznať? Medzitým sa z tmy vynorila ďalšia postava. Akýsi muž v tmavom obleku sa blížil k Iši. Nevšímala si ho. Strážca sa na ňu usmial a podal jej ruku. Chcel Iši pomôcť nastúpiť. Vtom ju neznámy muž v tmavom obleku, ktorý vystúpil z tieňa chytil a otočil k sebe. Prekvapená Iša ostala ako obarená, nebála sa však. Neznámy muž v tmavom obleku v nej vzbudil zvedavosť. Iša ho náhle spoznala; bol to ten istý elegantný muž, čo ju zahraňoval v kaviarni. Bol to on, Išine stelesnenie Princa, o ktorom od detstva snívala. Iša odrazu pocítila, že jej dávny sen sa napĺňa. Našla lásku o ktorej vždy snívala. Keď ho naposledy videla, bola ešte dieťa a on bol s inou ženou. Vtedy jej nemohol patriť. Dnes je sám. Pre Išu to bolo jasné znamenie. Konečne prišiel ten pravý čas… Iša a Princ na seba dlho hľadeli. Strážca však stále držal Išin kufor. Nastalo meravé ticho, všetci traja len tak nehybne stáli. Bez slova. Zrazu začalo hrať vášnivé tango. Princ v obleku naznačil, že chce s Išou tancovať. Iša odhodila bezhlavo svoj cestovný lístok na zem. Strážca ju nútil nastúpiť do vlaku pripraveného na odchod. Iša sa strážcovi vzoprela, vytrhla sa a Princ ju objal v tanečnom držaní. Potom začal s Išou tancovať tango na hudbu, ktorá znela stále hlasnejšie a vášnivejšie. Znelo to ako ďalšia verzia Cohenovej pesničky. Strážca zostal bezmocne stáť na peróne, držiac Išin kufor. Vlak odišiel.

V.

Moje telo ovláda nepokoj. Tak veľmi po tebe túžim. Ty ale zostaň vo svojom pokoji, vo svojom bytí. Len ma potancuj, miluj ma, rob si so mnou čo chceš. Hlavne ma zbav tej túžby, čo ma ovláda. Prosím…“

Iša dotancovala a ostala ako zhypnotizovaná. Nohy sa jej chveli. Nevedela, koľko času prešlo. Medzitým prišiel ďalší vlak, mal však namierené iným smerom. Princ ju vzal do náručia, potom na ruky a smeroval s ňou k pristavenému vlaku. Chcel s ňou nastúpiť do vozňa, no strážca sa mu postavil do cesty. Iša sa strážcu bála. V strachu sa kŕčovito chytila Princovho ramena. Princ odstrčil strážcu nabok a nastúpil s Išou do vlaku. Strážca nastúpil za nimi s Išiným kufrom. Princ našiel prázdne kupé. Princ a Iša vošli len sami dvaja. Strážca im podal kufor a zavrel za nimi dvere. Princ zatiahol závesy, zamkol, otočil sa k Iši a začal ju hladkať, objímať a bozkávať. Iša si ho pritiahla, privinula k sebe a potom sa mu vášnivo oddala. Cítila ho v sebe, vnímala jeho rytmus, údery kolies o koľajnice a cítila Princovu nesmiernu silu. Iša premýšľala nad tým, ako Princa veľmi miluje a je ochotná a pripravená splniť všetky jeho túžby. Chcela si Princa naveky pripútať. Bol to on, muž o ktorom vždy snívala a ktorého tak dlho hľadala. Po tom ako sa milovali, nastalo ticho. Náhle vstúpilo slabé vagónové svetlo a bolo počuť zvuk otvárajúcich sa dverí. Princ vyšiel z kupé. Iša si sadla na peľasť sedačky a šťastná sa usmiala. Nevie, ako dlho tak sedela. Počúvala chvíľu narážanie kolies o koľajnice. Úsmev sa jej medzitým z tvare vytratil. Od kedy Princ odišiel, prešla hodná chvíľa a ešte stále sa nevrátil. Iša sa rozhodla počkať. Prehodila na seba veľkú čiernu deku a sedela so sklonenou hlavou, nohy jej mimovoľne tancovali tango. Nevedela, čo má robiť.

VI.

Vyzleč sa predo mnou donaha, už tu nikto nie je, nemá ťa kto súdiť, postav sa predo mňa, máš môj obdiv. Mňa sa nemusíš báť. Milujem tvoju nahotu.“

Iša sa rozhodla prejsť po vlaku a nájsť Princa. Obliekla sa a vyšla z kupé. Ako prechádzala vlakom, odrazu objavila nákladný vagón. Vyzeral presne tak, ako v jej spomienkach. Nápadne sa podobal vagónu, v akom cestovala s rodičmi do tábora. Vnútri bola skoro úplná tma. Keď si jej oči privykli, zazrela svojho Princa. Sedel s dvoma mužmi, ktorých tiež spoznala. Boli to tí istí dvaja, ktorí sedeli v kaviarni s tromi radodajkami. Popíjali s Princom víno. Iša sa opýtala Princa, čo tam robí? V povedomí cítila, že to nie je správne, aby sa jej Princ stretával s tými dvomi. Rozhodla sa Princovi dohovoriť. Chcela, aby sa s ňou hneď vrátil do kupé. Chytila ho za ruku. Princ ju ale hrubo odstrčil. Tí dvaja muži sa rozosmiali a začali si Princa doberať. Princ ju poslal preč. Iša sa zmätená a pokorená vrátila do kupé sama. Zobliekla sa, ľahla si a zaspala. 

Zobudila sa až na hlasný ženský smiech. Princ vošiel do kupé v sprievode troch žien. Iša ich spoznala a zamrazilo ju. Boli to tie tri radodajky z kaviarne. Teraz sa zabávali sa a flirtovali s jej Princom. Iša sa v zúfalstve rozhodla zabránit niečomu zlému. Rozhodla sa vzbudiť Princovu pozornosť. Vstala z lôžka, začala Princa hladkať po rukách a objímať ho, no on ju ignoroval. Radodajky sa z nej smiali. Odrazu si Iša pripadala opäť bezmocná. Cítila sa nepekná a všedná. Rozplakala sa a zakryla si tvár. Po chvíli ale vstala, obliekla si čierne šaty, zobrala svoj malý kufrík a vyšla z kupé. Zastavila sa na toalete, dala si cez oči masku. Ešte raz sa vrátila do kupé. Bola zhnusená. Jej Princ tancoval s radodajkami tango. Nikto si ju najprv nevšímal. Potom Princ pristúpil k Iši, strhol jej masku a rukou jej rozmazal tvár. Strčil do nej. Iša zakopla o svoj kufor a spadla na zem. Radodajky sa hlasno smiali. Vtom vstúpil náhle do kupé strážca. Súcitne sa snažil pomôcť Iši na nohy. Bola ako omámená, vôbec si strážcu nevšímala, ani mu nepoďakovala, len si rýchlo znovu nasadila masku, aby zakryla rozmazané oči a slzy. Cítila sa ponížená, škaredá, nehodná lásky. Vybehla z kupé. Bežala bezcieľne vlakom, keď si vtom všimla malé dievčatko, kľačiace na zemi v nákladnom vagóne. Vagón bol tmavý a prázdny, takže mu nevidela do tváre. Počula však, že dievčatko vzlykalo. Iša, vytrhnutá plačom dievčatka zo svojho vlastného smútku, pýtala sa, čo sa mu stalo, objala ho a snažila sa ho rozveseliť. Zrazu začala hrať clivá hudba, ktorú Iša počula vtedy v kaviarni. Nenapadlo jej nič lepšie ako začať s dievčatkom tancovať. Ako tancovala, keď bola vtedy v kaviarni… Dievčatko sa začalo nahlas smiať. Z tmy sa však vynorili jeho rodičia a násilím ho ťahali preč. Iša natiahla za dievčatkom ruku, ako by to bola jej bábika. Dievčatko nahlas vykríklo. Iša opäť zostala sama. Rozbolelo ju brucho ako po potrate, zadúšal ju plač. Padla bezmocne na kolená, ľahla si na zem, hľadajúc úľavu. V hrudi ju zvieralo, popadla ju bezmocnosť, bola bezvládna, nedokázala vstať. Cítila nesmiernu bolesť a krivdu. Vzala telefón. Začala hovoriť so svojou mamou, ktorá od jej smrti trpezlivo načúvala všetkým Išiným sťažnostiam. Kým telefonovala, postupne k Iši prichádzali všetci ľudia, s ktorými cestovala do vyhladzovacieho tábora. Ako ležiac telefonovala s mamou, všetci ľudia z vagóna pozerali na ňu zhora. Všetci držali vlastné telefóny. Z výrazov na ich tvárach bolo zrejmé, že Išu nepočúvajú. Postupne zase od nej všetci bez záujmu odišli. Ako predposledný podišiel k nej Princ. Podal jej nôž. Pochopila. Princ chcel, aby sa potrestala za svoje správanie, za túžbu vyslobodiť sa od rodičov, za umretých rodičov, za všetko utrpenie, ktoré spôsobila ľudom vo vagóne, za jej tanec a jej sebecké správanie. Iša vedela, že všetko utrpenie spôsobila. Cítila sa preto vinná, nehodná lásky, lebo sa prehrešila. Schytila nôž a porezala si ruku. Necítila však žiadnu bolesť. Necítila vôbec nič. Len pocit viny. Rezala preto ďalej. Vtom prišiel strážca. Zobral jej násilím z ruky nôž. Donútil ju vstať, postaviť sa a pozrieť von zo zamrežovaného okna. Iša videla na ulici malé dievčatko. Tancovalo a nahlas sa smialo. Smialo sa a bolo šťastné. Vlak zmizol.

EPILÓG

Mám telo a múdrosť bohyne, a väčšiu moc ako som si bola kedykoľvek predtým ochotná pripustiť. Navyše sa konečne dobre poznám. Stala som sa sama sebou.“